31/7/18 autor: Miro Zaťko
Denne sa snažíme, denne to balíme (vzdávame), denne sme odhodlaní, večer sklamaní, že naša predstava ideálnej lásky spľasla ako bublina. Rozumom uchopiť vlastnú podstatu je freudovským prekliatím nášho podvedomia. Sny sa snívajú, aj keď ráno tvrdíme, že sme nesnívali. Všetko sme vytesnili. V našom dokonalom svete nie je miesto pre slabosť a slzy. Všetci sme strong and hard.
Mám niečo cez šestnásť, som nádejný basketbalista, erotoman a alkoholik. Naši idú na dovolenku. Bulharsko sa bezo mňa zaobíde, ale sústredenie, pred novou dorasteneckou sezónou, nie. Rodičia skočili na lep junáckej chlípnosti. Trénujem od pondelka do piatka dvoj aj trojfázovo, ale pozornosť mám upriamenú na piatkový večer. Mám byt, niekoľko fliaš alkoholu a divých spoluhráčov. Ešte zohnať nejaké gymnazistky z „déčky“ z predmobilovej doby, bude menší problém, ale nie neriešiteľný. Pomer chlapci - dievčatá je zrejmým nepomerom. Veď uznajte, ako môžu štyria chalani zvládnuť 38 báb a tých najkrajších na celom lýceu. S Tomášom sa nám páči tá istá. On hrá lepšie basketbal, ja lepšie zvládam alkohol. Západka sa objavila skôr, ako som stačil zlyhať. Takže Ivan končí v rodičovskej spálni sám a ja v detskej izbe s vysnívanou kráskou z I.D. Nesmelé dotyky, letmé bozky nás katapultujú do vzťahu, ktorý sa volá prvý, ale nikdy nie jediný. Bol to rok prvého rozkvitania - jar. Čas básničiek, svet filmov z poslednej rady kina, plánovania lásky na večnosť, ktorá neprežije maturitu.
V stave prvého zaláskovania som neodhadol dôsledky bujarého večierku. Sedem Ivanových pozdravov žalúdka na rodičovskej posteli, vrátenie Braňovej sestry v nepojazdnom stave, sused-bonzák, ktorý čakal so svojimi news z nášho bytu, každý deň na schodoch domu, aby bol prvý. Nový čas ani Markíza ešte neexistovali. Čas detstva skončil. Začal som sa identifikovať mimo rodinu. Miloval som Andreu a basketbalovú loptu som zahodil do koša. Môj svet sa presunul zo športovej stránky do kultúrnej rubriky denníka život.
Obraz sa mi stal osudom, najprv ten výtvarný, potom ten fotografický, aby som v tom filmovom stretol naozajstnú hviezdu. Druhý vzťah navždy som prežil o niekoľko rokov neskôr. Už som vedel, že láska je prchavá inštancia. Čo s ňou - uzavrieť, izolovať, alebo len sa opájať? Ja som si zvolil tú poslednú. Užíval som si ju. Som za to vďačný. Naučil som sa, že ženská skriňa nie je nikdy dosť plná. Na otázku, čo si oblečiem..? Sa mlčí, lebo žiadna odpoveď nie je výhrou. Keď žena žiada o pomoc, tak nechce návod, ale len vypočuť. Aj keď varím ako Jamieho klon, kuchyňa patrí kráľovnej. Milovanie v husej koži nie je Válek, ale ja, lebo si bola neskutočne skutočná. Byť s tebou nebolo záväzkom, bolo slobodou daného slova - milujem ťa. Porozumel som niekomu, kto ma doplnil a uzavrel v kruhu šťastia. Film s názvom The book of love. Láska, ktorá nezradí, lebo vás naučila všetko - milovať. To je druhý benefit rozkvitania. Letný.
Teória okna hovorí, že v predjogovom období som vetral. Teraz otváram okno, aby som cítil opojnosť každého nového rána, počul všetky zvuky opereného sveta. Koncert bez dirigenta a vstupného, stačí len otvoriť (sa). Zákon lásky hovorí, nebyť sebecký. Žiť v harmónii, znamená chcieť viac. Viac ako len pocit osobného šťastia, ktoré je dielčie a príliš osamotené. Byť v harmónii, je žiť navonok nesebecky a vo vnútri v pokore. Keď kráčam mestom, nemôžem mať na čele vytetované fuck you, aj keď všetkých mám v paži. Zlo začne víťaziť v myšlienkach, v slovách, v skutkoch. Ja sám sa scvrknem na hniličku, ktorá sa odpojí od konára a skotúľa sa do kúta záhrady. Odrezal som sa od života, od lásky, od podstaty. Poznaním tejto zákonitosti sa harmonizujem so všetkým živým, ale hlavne so sebou.
Hovorí sa, láska ide cez žalúdok. Rád pečiem koláče pre jogínky (nepliesť si s jezinkami, hovoríme o učiteľkách jogy) v mojom meste. Som vďačný, že mi predstavili jogu, ktorá mi pomohla zdravotne, duchovne. Urobila ma vnímavejším, flexibilnejším…viem opakujem sa.
Tak dobre, dosť tárania. Som dedko, vekom, vnučkou. V hlave to mám nastavené na tridsať, aj keď Danča mi tvrdí, že telo mám toho tridsiatnika a tam taktne skončí. Každý chodíme okolo iného zrkadla, uvažujem v pokoji lotosového sedu. Teda len polovičného. Tými koláčmi po hodinách cvičení asán som sa votrel do ich ženského sveta, som jednou z nich, som yin, nielen yang. Milujem ženský svet, je krehký a tvrdý zároveň. Sklo kameňom rozbiješ ale nepoškriabeš. Pred problémom sa síce roztrasú (ženy), ale keď stíchnu, majú riešenie a potom nastáva rachot. My chlapi to robíme opačne. Hukot na začiatku, púšťame oheň a síru, potom sa stíšime a poserieme sa. Výsledok - žena má riešenie, chlap výhovorky.
Byť ženou, znamená milujem sa. Je to pre mňa jednoduchšie, nemusím riešiť gender problém. Len milovaný sebou môžem dať lásku. A práve preto pečiem, každým sústom dávam lásku. A to je posledný benefit rozkvitania.Ten najfarebnejší - jesenný. Spoznať lásku, užiť si ju a vedieť ju dať.