4/11/18 Autor: Miro Zaťko
všetko, čo si chcela vedieť
Sľúbil som ti list … tak si sadám za klávesnicu svojho počítača … bude to moderný list … nevyťukajú ho klávesy písacieho stroja … ani pán poštár sa nebude musieť unúvať za tebou … ty si ho neprečítaš celá rozochvelá niekde na priedomí a neuložíš do krabičky detstva k ostatným spomienkám … Tento svet už neexistuje, ale to neznamená, že ten - pretechnizovaný, naplnený zhonom, znehodnocovaný nenaplnenými túžbami a drnne stresovaný vlastnením „čohoendkohokoľvek“ - je zlý. Veď aj tento list i keď vznikol na počítači, môžeš si vytlačiť, uložiť k ostatným „cennostiam“ a vracať sa k nemu … a „poštár“ ťa navštívi v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu.
Ako dvaja nedokonalí ľudia dokážu zrodiť niečo tak dokonalé ako láska? Jednoducho, že sa príjmu. Ty nebudeš štíhla a ani plachá ako laň. Viem, že sa nebudeš každý deň usmievať, si „bordelár“ a zmätkár, podliehaš panike a šrotuje ťa stres. Ja nie som filmový hrdina, ani nemám odpoveď na každú otázku, som pohodlný a pôžitkársky, páčia sa mi aj iné ženy. Ty ani ja nie sme dokonalí, ale keď sa dokážeme prijať vo svojej nedokonalosti, môžeme naplniť niečo dokonalé. Láska je taká a spojila nás. Nepýtala sa, chceš - nechceš, vkročila. Môžeme ju prijať, odmietnuť, tváriť sa že neexistuje a pritom ju máme dávno pod kožou. Nosíme si ju ako prisadnutú žuvačku na džínsoch … vyperieš, ale stále tam je.
My nie sme dokonalí, ale ona áno … neznehodnocujme ju pochybnosťami o sebe. Teraz sme blázniví a zajtra melancholickí. Dnes menej rozprávam, to neznamená, že na teba menej myslím. Večer sa vrátim z práce unavený a ty si to všimneš, pomasíruješ mi unavenú šiju, naleješ pohár vína … Nepotrebujem vidieť dokonalú tvár, vyzametanú domácnosť a večeru na stole, na čo by si minula aj poslednú svoju energiu … Chcem ťa vidieť ušpinenú od hliny a farieb, lebo to je signál, že si tvorila a bola šťastná v plynutí a zaujatí svojim umením. Toto si želám, lebo v tej „nedokonalosti“ stylingu, budeš dokonalá žena. Radostný život ti dodáva toľko krásy a tej je ťažké odolať.
Zajtra budeš vyčerpaná a ležať spotená v posteli s horúčkou … budem to ja, kto ti prinesie raňajky do postele … určite sa cestou potknem, veď vieš, aký som nešikovný … ale budem to ja - nedokonalo-dokonalý, tvoj.
Tak už vieš, že všetko existuje v dualite, antagonizme … nebudú len hrozienka, ale celá vianočka. Niekto bude chcieť od teba dokonalú domácnosť, niekto „kapurkový“ bozk. Ty nie si obeť, ty si môžeš vybrať, lebo už vieš, že aj keď všetko nemôžeš mať … môžeš si dovoliť byť nedokonalá. Taký prepych … Vieš, že dokonalosť nášho sveta je ilúziou, ktorú sme vytvorili systémom mať, vlastniť, byť úspešný, víťazný. Pritom za zamknutými dverami všetci trpia vo svojej dokonalosti, alebo nedokonalosti … ach, ty zlatá klietka.
Získala si lásku a vieš, čo je sloboda - to je dokonalosť … Našou úlohou je pokoriť sa, lebo v našej nedokonalosti je dokonalosť slobodnej lásky - intuitívne rozhodnúť sa. Zastaviť tok myšlienok a negatívnych odpovedí - prečo to tak nie je … dýchať - spojiť sa so životom, pozorovať - nehodnotiť, plynúť v dychu … aj keď nevieš, čo je za „zákrutou“, budeš pripravená - to je tá cesta za dokonalosťou, ktorá nebude vždy ideálna … tvoj vnútorný zrak sa volá ádžňá.
Nehľadaj tam, kde nič nie je … príjmi to, čo je … buď slobodnou v rozhodovaní sa … buď vedená láskou k sebe … nevracaj sa … neprojektuj, čo by mohlo byť … ži tu a teraz … vnímaním skutočnosti prekročíš čas, uvidíš, čo zmyslom neuchopíš a nepotvrdíš. Spoľahlivosť intuície má farbu indiga … najdeš na ňom veci minulé aj budúce. Čas nie je len veličinou horizontálne lineárnou.
Nemusíš byť dokonalá, buď autentická …